Bzovík (SK)

Bzovík

Južne od slovenskej dediny stojí hrad Bzovík na kopci, ktorý bol prestavaný na hrad z kláštora. Kostol kláštora je venovaný Panne Marie a už v roku 1285 stál. Medzi 1433-1446 sa vybudovalo ďalšie krídlo budovy, medzi 1530 a 1546 ho prestavali v neskoršom goticko-renesančnom štýle a vybavili ho elementmi na ochranu budovy - bašty a vodné priekopy. Budova kláštora bola zrekonštruovaná v XVII. storočí. Počas druhej svetovej vojny sa budova veľmi poškodila.

Meno Széchény sa spomína prvýkrát v listine z roku 1219 z časti ako majetok rodiny Kacsics, z časti ako miesto patriace k novohradskému systému hradov. Kaštieľ Forgáchovcov v Szécsényi sa nachádza v centre obce, na námestí Hradu (Vár tér, Ady Endre u. 7). Kaštieľ je vzácnou spomienkou na architektúru vidieckeho barokového štýlu. Stredoveká budova, skôr hrad už tu stál v roku 1456. Dnešný barokový kaštieľ postavila rodina Forgáchovcov medzi 1753-1763. Počas francúzskej vojny sa kaštieľ používal ako vojenská nemocnica. Žigmund Forgách sa stal kapitánom hradu počas pätnásťročnej vojny. Spolu s funkciou kapitána mu pridelili aj titul miestneho zemepána. Neskôr on a jeho potomkovi získali okolité statky. Ich majetok ostal v rukách rodiny až do roku 1846, vtedy kúpil František Pulszky Szécsény, spolu aj s kaštieľom. (Pulszky bol počas revolúcie v rokoch 1948-49 štátny tajomník finančného hospodárstva, potom pre zahraničných vecí, neskôr londýnsky veľvyslanec. Po revolúcii emigroval, a iba poroku 1867 sa mohol vrátiť domov. Isté roky žil aj v Szécsényi.) Majiteľmi kaštieľa boli neskôr rodiny Grósz, a v XX. storočí ju vlastnila rodina Lipthay. (Od dedičov Františka Pulszkého kúpil Eugen Grósz v roku 1903, potom Vojtech Lipthay v roku 1943. Počas druhej svetovej vojny istý čas fungovala na poschodí kaštieľa sovietska vojenská nemocnica: podľa vtedajších spomienok používali aulu ako operačnú sálu. Posledný majiteľ kaštieľa, barón Vojtech Kisfaludi Lipthay predal kaštieľ za symbolickú cenu Maďarskej republike.)

Kaštieľ je významnou kultúrnou pamiatkou. Jeho pozemok a okolie dostalo archeologickú ochranu. Jeho park, ktorý bol založený okolo 1800, je chránenou oblasťou od roku 1975. Prvé rekonštrukčné práce sa vykonali na kaštieli v sedemdesiatych rokoch. Múzeum v kaštieli nesie meno po významnom politikovi, archeológovi, znalcovi prírodných vied, Františka Kubinyiho. Múzeum vystavuje archeologické a historické pamiatky Novohradskej župy. V roku 2005 sa celý kaštieľ zrekonštruoval, a sídli v ňom Múzeum Františka Kubinyiho.

Čabraď

Postavený bol v 13. storočí v obci Čabradský Vrbovok a prvá písomná zmienka je z roku 1276. Patrí do skupiny stredoslovenských hradov, ktorých účelom bola ochrana ciest vedúcich k banským mestám. V druhej polovici 16. storočia bol dôležitou protitureckou pevnosťou a Turci sa ho niekoľkokrát márne snažili dobyť. Roku 1622 získal hrad do držby ďalší vojenský veliteľ P. Kohári. Posledné prestavby v 17. storočí premenili vnútorný hrad na pohodlné panské sídlo. Keď sa v 18. storočí Koháriovci presťahovali do novopostaveného honosného domu vo Svätom Antone, význam hradu rýchlo upadal. Úpadok bol urýchlený tým, že ho i sami majitelia roku 1812 nechali podpáliť, aby tým zabránili obsadeniu hradu lúpežnými rytiermi.
Cesta: autom na osadu Konské, od Konského pešo cca. 45 minút je Čabradský Vrbovok, od ktorého je hrad dostupný na 1 hodinu 15 minút pešo na poľnej ceste.

Po návrate Bélu IV. z chorvátskych pláží sa vydalo rozkaz o stavaní hradov, v tomto období postavili členovia rodiny Hontpázmány tento hrad na ich území. Prvá, dokumentom potvrdená zmienka o hrade pochádza z roku 1285. Hrad vlastnila aristokracia, králi, predstavitelia cirkvi, neskôr sa však dostal do rúk Turkov. Turci ho značne poškodili počas dobíjania hradu, po tom, ako turecké vojská opustili priestory, stav hradu sa zhoršil. Aby sa hrad zachránil Drégelyvár Alapítvány (fond) zabezpečil rekonštrukciu stien v dĺžke sedemsto kubických metrov. Hrad má významnú úlohu v turistike, ako historická pamiatka ročne sem láka tisícky návštevníkov.

Filakovo

Fiľakovský hrad je stredoveký hrad, ktorého ruiny sa vypínajú nad Fiľakovom. 12. storočí stál pravdepodobne na mieste hradného vrchu kamenný hrad. Prvá písomná zmienka o hrade je z roku 1242, kde sa píše, že Fiľakovský hrad odolal Tatárskym nájazdom. Hrad vlastnili viacerí majitelia, medzi nimi aj v rokoch 1311-1321 Matúš Čák Trenčiansky. V rokoch 1348 a 1385 sa v listinách spomína ako kráľovský majetok. V roku 1435 ho dostali do zálohy Peréniovci, v roku 1440 majiteľka hradu - kráľovná Alžbeta poverila zabezpečením panstva Jána Jiskru. V roku 1483 dobyli hrad vojská kráľa Mateja Korvína a vyhnali z hradu Štefana Peréniho. Od roku 1490 bol správou hradu poverený budínsky kapitán Blažej Raškai. Jeho dcéru si zobral za ženu František Bebek a hrad dostal ako veno. Po zosilnení tureckého nebezpečenstva dal hrad v roku 1551 prestavať podľa plánov talianskeho staviteľa A. da Vedano na mohutnú renesančnú pevnosť. Spolu s hradom sa vybudovalo aj mestské opevnenie nadväzujúce na hradnú akropolu. Hrad sa napriek snahe obrancov však v roku 1554 dostal do rúk Turkov, ktorí sa na ňom usídlili na 39 rokov. Odtiaľto vládol beg Hamza a po ňom beg Šaman veľkej časti južného Slovenska – Fiľakovskému sandžaku. Cisárske vojská dobyli hrad späť od Turkov v roku 1593. Hrad na príkaz snemu v rokoch 1602 a 1604 obnovili, ale hneď ho obsadili bočkajovské vojská. Časté vojenské nepokoje medzi mocenskými skupinami habsburskej ríše a cisárom si vynútili aj rýchle a opakované úpravy – v rokoch 1608, 1609, 1613 a znova v roku 1619 (po požiari 1615). V rokoch 1621-1623 o hrad bojovali betlenovci. Kapitánom hradu bol Tomáš Bosnyák de Magyarbel. Počas Rákociho povstania, keď bol kapitánom František Vešeléni obsadilo mesto cisárske vojsko. Hrad aj mesto prosperovali. Na Červenej skale bola postavená strážna veža a na Strážnej hore bola trvalo umiestnená posádka. V hrade sa konali zasadania a porady okolitých žúp. V rokoch 1650-1664 bol kapitánom hradu Adam Vešeléni a od roku 1657 sa dedičným kapitánom stáva Štefan Koháry I. a od roku 1667 Štefan Koháry II., ktorý dal v roku 1672 opraviť hradné múry. Počas Tököliho protihabsburského povstania tento na hrad v roku 1678 zaútočil, ale nedobyl ho. V roku 1682 sa Tököli za výdatnej podpory Turkov (60 tisíc vojakov) sústredil na znovudobytie hradu, čo sa im po náročnom obliehaní aj podarilo. Hrad vyhorel, spolu s ním zhorel aj župný archív a mesto bolo zničené. Odvtedy je hrad v ruinách. Od roku 1972 sa uskutočňuje konzervácia hradných ruín. Po rekonštrukcii Bebekovej bašty v nej bola zriadená expozícia z dejín hradu a mesta.

Modrý kameň

(staršie názvy: 1290 – Keykkw, 1446 – Kekkew, maď. Kékkö, nem. Blauenstein) je goticko-renesančný hrad pochádzajúci z druhej polovice 13. storočia, ktorý sa nachádza v banskobystrickom kraji v okrese Veľký Krtíš a je postavený nad rovnomenným mestom v nadmorskej výške asi 315 m n. m. Súčasťou hradného komplexu je aj barokový kaštieľ, ktorý bol však postavený až o niekoľko storočí neskôr. V súčasnosti je hrad spolu s areálom (kam patrí napríklad záhrada, most, hradná kaplnka, hospodárska budova, či priekopa) evidovaný ako národná kultúrna pamiatka. Hrad bol celé storočia majetkom šľachtickej rodiny Balašovcov (staršie Balassovcov), ktorý ho vlastnili až do 19. storočia.

Hrad postavila rodina Kacsics v XIII. storočí po tatárskom vpáde medzi 1241-1242. Dokument z roku 1348 už spomenie hrad Salgó, pri ktorom sa nachádzala aj obec. V roku 1411 ho vlastnili Szécsényiovci, ktorý rozdeľovali v tomto roku zdedené majetky, tento hrad zdedil Simon Salgó. V XIV. storočí zemepáni sa museli poddať Matúšovi Čákovi , ale pred jeho smrťou, ešte včas sa postavili na stranu Karola, ktorý sa snažil zjednotiť krajinu, tak si mohli ponechať svoje majetky. Od roku 1450 desať rokov žili v hrade českí husiti, kým ich nevyhnali vojská Mateja Corvína . Zaujímavosťou je, že kráľ Ferdinand I. nechal uväzniť Františka Bebeka, potom, čo sa potvrdilo, že nechal vyhotoviť falošné peniaze. V roku 1554 hrad dobili Turkovia, a v roku 1593 ho získali späť vojská Mikuláša Pállfiho a Krištofa Tiefenbacha, pričom sa hrad značne poškodil. Prichádzajúce víťazné vojská zničili všetky obranné elementy hradu, tak hrad bol vystavený napospas histórie.

Hrad zachránilo pred úplným zničením jeho odkrytie po roku 1980.

Hrad Šomoška je zrúcanina hradu v chotári obce Šiatorská Bukovinka v okrese Lučenec, v bezprostrednej blízkosti slovensko-maďarskej štátnej hranice nad maďarskou obcou Somoskő (Šomoška). Hradný kopec tvorí národná prírodná rezervácia Šomoška. Hrad založili koncom 13. alebo začiatkom 14. storočia Kačičovci. Bol stavaný z čadičových kvádrov, ktoré boli ťažené priamo v hradnom kopci. Pri stavbe bol odkrytý i známy „kamenný vodopád“. V roku 1310 sa stal majetkom Matúša Čáka. Po rozpade jeho dŕžav daroval Karol Róbert Šomošku Tomáš Szechenyi (Szécsényi). V roku 1461 ho kráľ daroval Országhovcom a Lošonczyovcom. Od roku 1554, po strate Fiľakova patril k prvej línií protitureckých hradov[1]. V roku 1573 hrad obsadili Osmanské vojská pod vedením fiľakovského bega Aliho. Turci hrad držali až do roku 1596, kedy pred jednotkami Valentína Prepoštváryho ustúpili[1]. Po smrti majiteľky hradu Anny Lošonczyovej sa stal majetkom Žigmunda Forgáča. V roku 1618 bol na príkaz krajinského snemu hrad opevnený, renovácia prebehla v rokoch 1547-1655[2]. Po porážke povstania Františka II. Rákocziho, ktorého vojská hrad v roku 1703 dobyli bol cisárskym vojskom zbúraný. Odvtedy sa nachádzal v ruinách.

Bohužiaľ nevieme, kto a kedy postavil ranné centrá kamenného hradu. V roku 1311 sa už píše o Petrovi Széchy, ktorý je kapitánom hradu, a dáva svoje rozkazy z hradu Szanda. Žigmund Luxemburský daruje hrad svojim priateľským rodinám, rodine Pásztói, neskôr Csetnekiovcom. Žigmund musí zhabať hrad, a daruje ho svojej manželke Barbore Celjskej, ktorá zabezpečila svoje bohaté dvoranstvo práve ziskami pochádzajúcimi zo spomínaného hradu.

V XVI. storoči rodina Báthory nezabezpečila nevýznamný hrad dostatočným spôsobom, tak v roku 1564 vojská Osmanskéj ríše ľahko dobili hrad. Známy kapitán hradu aga Hubiár a Juraj Kapitán, veľiteľ hradu Hollókő v súboji vyriešili otázku výkupného za zajatcov. Tento príbeh opisuje Sebestyén Tinódi Lantos. Podľa legiend v roku 1551 maďarskí vojaci sa dostali do hradu cez tajný tunel, a každého pohana zabili. Po ich víťaztve nechali vybuchnúť hrad, aby už nikdy viac nemohol slúžiť úkrytom pre pohanov. Od vtedy je hrad v zlom stave, archeologické odkrytie a jeho záchrana sa ešte neuskutočnila.

Hrad Hollokő postavili po tatárskom vpáde členovia rodiny Kacsics na vrchu nad dedinou. Prvá zmienka o hrade pochádza z roku 1310, v dokumente figuruje ako Castrum Hollokew. Počas vnútorných konfliktov krajiny okolo 1310 patril viacerým kráľom a členom šľachty, každý jeho majiteľ rozširoval hrad. Vpád Turkov prežíval hrad, ako cisársky pohraničný hrad. Jeho majitelia sa vystriedali – ale bez väčších poškodení prežil hrad aj toto obdobie. V roku 1683 hrad oslobodil od Turkov Ján Sobiesky s poľskými kráľovskými vojskami. Po tejto udalosti hrad stratil svoju strategickú silu. V roku 1710 Leopold I. vydal rozkaz na zbúranie hradu, ale práce sa nevykonali. V roku 1711 vzhľadom na pokoj v krajine a ťažkú finančnú situáciu zbúrali vchody, mosty hradu a časti hradného nádvoria, tak bol hrad zachránený pred celkovým zbúraním. V roku 1718 ho spomínajú už ako zrúcaninu, - a v nasledujúcich stáročiach v dôsledku poveternostných vplyvov a práce obyvateľstva, ktoré roznášalo skaly – sa naozaj poškodili jeho múry. Na začiatku XVII. storočia pozemok dostali Forgáchovci, a v roku 1860 ho kúpila rodina Pulszky. V zrúcaninách istý čas bývali chudobní ľudia z okolia. Síce v posledných dvoch storočiach rozniesli múry hradu a použili skaly, ako stavebný materiál, ešte stále je hrad Hollókő najzachovalejším hradom župy, ktorý nesie na sebe znaky stredovekého stavebníctva.

Archeológovia ho začali skúmať medzi 1966-69, v roku 1970 začali s reštaurovať hrad. Hrad a okolie obce vyhlásili v roku 1977 za chránenú oblasť. Od roku 1996 je otvorený aj pre návštevníkov.

Novohradský hrad je objektom, podľa ktorého je pomenovaná obec skrývajúca sa v Börzsöny. Hrad sa pýši v šesťdesiat metrovej výške na rozsiahlej planine. V súlade so stavebnými zvykmi hradov v XI. storočí ho vytvorili pomocou drevených trám, obrannú silu vytvorili zemou naplnenými hradnými múrmi. Tak pol postavený aj novohradský župný hrad. Hrad patril dlhé stáročia kráľom, Ladislav IV. ho daroval biskupskému úradu vo Váci. V jednom rohu planiny je – ohraničený suchým jarkom – vnútorný hrad, v ktorom dnes už iba vo veľmi poškodenom stave môžeme vidieť budovy, ktoré nechal postaviť Mikuláš Báthory, vác-ský biskup v druhej polovici XV. storočia. V tomto období bola postavená aj mohutná, trojposchodová stará veža, ktorá dodá charakteristický vzhľad hradu už aj z veľkej vzdialenosti. V roku 1544 utiekla hradná stráž z hradu pred Turkami, až po 50 rokoch získali späť hrad do rúk. Druhé osídlenie hradu vojskami Osmanskej ríše bolo na jeseň 1663, keď po 27 dňovej bitke sa museli dať svojho postu kráľovský žoldnieri.

V roku 1685 pri letnej búrke zasiahol blesk starú vežu, a tak vybuchol pušný prach skladovaný vo veži. Obrovský výbuch zdemoloval vnútorný hrad, hrad sa prakticky stal objektom, ktorý sa nedal brániť. Tak prišiel o vojenskú úlohu, jeho múry poškodili poveternostné podmienky a ruky miestneho obyvateľstva.

Sámsonháza bol spomenutý prvýkrát v roku 1132. Prvým jeho majiteľom bol člen najvyššej aristokracie menom Sámson, ktorý nechal postaviť hrad nad obcou. Sámson stál voči Vojtechovi II., bol verný Borisovi, ktorý nárokoval na trón. V roku 1424 daruje Sámson obec Sámsonháza a hrad manželke kráľa Žigmunda, Barbore Celjskej. Hrad Sámson, ktorý pozostával z dvoch častí, ešte spomenul dokument z roku 1409, v roku 1472 už existovali iba jeho ruiny.

Centrum hradu, stará veža bola postavená niekedy po tatárskom vpáde, ale v spisoch ho spomínajú iba v roku 1303. Bol vo vlastníctve kráľov, kráľových, aristokratov. V čase Turkov ho vlastnili striedavo Maďari a Turci, a pravdepodobne v roku 1666 ho nechali vybuchnúť Turci, od vtedy nemá z vojenského hadiska taktickú hodnotu. Ruiny tureckej mešity sú tiež viditeľné.